Blahoslavený Zefirín Jiménez-Malla

(1861-1936)

Bl. Zefirín Jiménez-Malla

 

Nasledovníci v službe evanjeliovej lásky

Historické pozadie

Prvá svetová vojna (1914-1918) ničila ľudské životy, duchovné i materiálne hodnoty, čo malo ďalekosiahle dôsledky aj v povojnových rokoch. Najmä 20-te roky boli v Európe poznamenané nedostatkom, veľkou hospodárskou krízou, sociálnymi nepokojmi a vznikom nových národných štátov. Ľavicové strany, odbory aj krajná pravica sa usilovali tieto problémy riešiť spôsobom im vlastným. V Taliansku a Nemecku zvíťazili pravicovo orientované fašistické vlády.

Keď roku 1936 v Španielsku vo voľbách opäť vyhral ľavicový ľudový front, „Komunistická internacionála“ rozpútala revolúciu. V Madride zavraždili vodcu monarchistov Calva Salvetu a pravicoví príslušníci armády na čele s generálom Francom začali protivládne povstanie. Rozpútala sa hrozná občianska vojna (1936-1939). Jej obeťou sa stalo množstvo kňazov, rehoľníkov a angažovaných laikov. (K najpostihnutejším oblastiam patrila diecéza Barbastro, do ktorej patril blahoslavený Zefirín Jiménez-Malla.)

Európske hospodárstvo sa ešte nestihlo spamätať z 1. svetovej vojny a už sa rozpútala ešte ničivejšia druhá svetová vojna (1939-1945), čo znamenalo ďalšie násilie, hrôzy, prenasledovanie ľudí a ničenie životov. Taliansko, Nemecko a Japonsko patrili k najaktívnejším fašistickým štátom.

Po skončení druhej svetovej vojny, východnú Európu ovládli komunistické režimy so všetkými dôsledkami marxistickej filozofie a studenej vojny. Povojnové roky v západnej Európe napriek ťažkostiam možno charakterizovať ako obdobie postupného nastoľovania demokracie, obnovy priemyslu i hospodárstva, zvyšovania životnej úrovne obyvateľstva, a snáh o zjednocovanie Európy.


Detstvo a mladosť

Zefirín Jiménez-Malla sa narodil roku 1861 v Benavente de Segriá, v provincii Lérida v Katalánsku, ako príslušník španielskych kočovníckych Rómov, ktorí sami seba nazývajú Kale či Kalosi. Jeho detstvo sa podobalo detstvu väčšiny kočovníkov – chodil po žobraní, zberal lesné plody, slimákov, plietol prútené košíky a v zimných mesiacoch trpel chladom i hladom. Rozprával jazykom svojej rasy, nenavštevoval žiadnu školu, takže zostal analfabetom. Nebol celkom typickým Rómom, pretože nevynikal hudobným nadaním, nevedel spievať ani hrať na hudobnom nástroji. To mu však neprekážalo milovať zábavy. Podľa dostupných dokladov ho pokrstili v mestečku Fraga, no presný dátum narodenia a krstu nie je známy.

Keď chlapec vyrástol, stal sa z neho tzv. tratante – obchodník s mulicami, koňmi a inými zvieratami; navštevoval trhy po Španielsku i Francúzsku. Zvieratá miloval a niekedy si ponechal jedného koňa, na ktorom hrdo jazdil jemu vlastným spôsobom. Zakúsil aj trpkosť väzenia. Sudca však po dvoch mesiacoch vyhlásil: „Zefirín nie je ani zlodej, ani klamár ...“ a uznal ho za nevinného. Keď ho prepustili, prešiel kolenačky s dvomi sviečkami v rukách viac ako kilometer z domu do katedrály, aby sa poďakoval Pánu Bohu.

Ako osemnásťročný sa podľa obyčaje „oženil po cigánsky“ s Terezou Jiménez-Castro z kmeňa Kalosov. Bola to údajne krásna a rozmarná parádnica, nosila drahé šatky a šperky. Z kočovníckeho spôsobu života postupne upustili, najprv sa stali polokočovníkmi a napokon usadlíkmi.

 

Čestný podnikateľ

Keď sa Zefirínovi v obchode darilo a trochu sa zabezpečil, usadil sa v mestečku Barbastro, v regióne Huesca v Aragónsku, kde boli známe trhy. Jeho poctivé obchodovanie viacerí dosvedčili prísahou. V rómskej štvrti San Hipólito si prenajal dom a žil usporiadaným rodinným životom. Vyznačoval sa veľkým charitatívnym spolucítením. Navštevoval chorých a starých súkmeňovcov v ich biednych obydliach, pomáhal im materiálne i duchovne, učil ich modliť sa, najmä ruženec. Čoskoro sa stal richtárom i „advokátom chudobných“ a neraz musel zmierovať rozhádané rómske rodiny. Vo svojom dome často prijímal žobrákov, dával im jesť a obliekal ich.

Keďže manželstvo bolo aj po tridsiatich rokoch spolužitia bezdetné, roku 1910 si osvojili manželkinu neter Jozefínu (Pepitu), ktorú vychovávali ako vlastnú dcéru. Vrúcne ju milovali až rozmaznávali, ale pravidelne ju posielali do školy sestier sv. Vincenta, kde mal sídlo aj Spolok sv. Vincenta de Paul. Zefirín mal rád všetky deti. Obdarúval ich dobrotami, jednal s nimi láskavo a najchudobnejšie z nich podporoval. Privádzal ich do kostola sv. Ramona, rozprával im príbehy zo života Ježiša Krista, a poučoval ich o jeho dobrote a láske. Učil deti slušne sa správať, vážiť si prírodu a zvieratá.

Zefirín sa rovnako usiloval o svoj duchovný rast a zaradenie do spoločnosti. Spolupracoval s poprednými občanmi mesta, dokonca si získal obľubu miestneho biskupa a kňazov. S Terezou sa napokon 9. januára 1912 zosobášil aj cirkevne, v kostole sv. Vavrinca v meste Lérida. (Je možné, že v tomto čase prijal aj prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania.)

Roku 1915 sa spriatelil s profesorom Nicolasom Santosom de Otto Escuderom a jeho rodinou, ktorá žila v Barbastre a mala usadlosť aj v blízkom San Esteban de Litera. Bol to praktizujúci katolík, profesor civilného a kanonického práva na univerzitách v Oviede, Zaragóze, aj Barcelone a v istom čase zastával funkciu vicekonzula Venezuely. Celá jeho rodina si Zefirína vážila a profesorova manželka mu prejavovala dôveru – neraz ho požiadala, aby sprevádzal jej manžela na cestách po Španielsku pri príležitosti štátnych osláv, kontrolách a pod. Ich štyri deti mali Zefirína rady, lebo im vedel zaujímavo rozprávať rozprávky, legendy o svätcoch i povesti o zbojníkoch.

Zefirín obchodne najviac prosperoval koncom prvej svetovej vojny. V južnom Francúzsku vykupoval armádne mulice a kone a prevádzal ich z Daxu a Oloróna cez Pyreneje do Španielska. So svojimi pomocníkmi cestoval cez priesmyky celé týždne, aby došiel na trhy španielskych miest. Osvedčil sa ako skúsený a prezieravý obchodník, čoskoro si mohol prenajatý dom, v ktorom žil, odkúpiť. Pri jeho oprave aj pri ďalšom obchodovaní zamestnával svojich súkmeňovcov.

 

Vzorný vdovec

Zefirín sa po smrti manželky Terézie roku 1922 už druhý raz neoženil a denne sa za ňu modlieval ruženec. Neter Pepita sa vydala, ostala bývať v jeho dome a porodila päť detí. Zefirín k nim prechovával úprimnú lásku, obľúbil si najmä prvorodenú Máriu.

Približne v tomto čase vstúpil do Spolku sv. Vincenta de Paul, kde sa intenzívnejšie a organizovane zameriavali na pomoc chudobným Rómom. Prehlboval aj svoj náboženský život a odovzdanosť Pánovi. Vo Veľkom týždni sa zúčastňoval na procesiách a putoval do mariánskeho chrámu benediktínov na neďalekom kopci Puyeo. Denne sa zúčastňoval na svätej omši a prijímal Eucharistiu. Roku 1926 sa stal členom laického združenia tretieho rádu sv. Františka (terciárom). Bol skutočne hlboko veriacim človekom i aktívnym členom katolíckych spolkov a ako ctiteľ Panny Márie, ruženec nosil vždy so sebou. Evanjelizačnú a charitatívnu prácu medzi Rómami považoval za svoju kresťanskú povinnosť.

Ako 70-ročný už na obchodovanie nestačil. Uchýlil sa teda do sídla profesora Escudera, kde mal svoju izbu a žil ako člen rodiny. Predstavený rehole klaretánov inicioval vznik s poločenstva Eucharistické štvrtky, ktoré malo v Barbastre asi štyridsať členov-mužov z rôznych vrstiev obyvateľstva. (Klaretáni sú členmi rehole zasvätenej Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, založenej španielskym biskupom sv. Antonom Mária Claretom.) Aj Zefirín ako člen tohto spoločenstva pravidelne navštevoval nočné poklony Sviatosti Oltárnej. Pán Ježiš ho napĺňal radosťou, pokojom a dobrotou. Rád si pri rôznych príležitostiach opakoval: „Nech je Boh za všetko pochválený ...“

 

Mučenícka smrť a blahorečenie

Počas krvavej občianskej vojny (1936-1939) zahynulo v Španielsku pol milióna občanov. Najviac z nich tvorili kresťansky a národne orientovaní občania. Nastalo cielené prenasledovanie Cirkvi a opozície revolucionárov. Podľa dokumentov v oblasti, kde pôsobila ľavicová republikánska vláda, bolo zničených 22 000 kostolov, zavraždených 6 783 kňazov a rehoľníkov, 13 biskupov a tisíce veriacich kresťanov, ktorí sa neprestali verejne hlásiť ku svojej viere.

Tieto represálie najviac postihli diecézu Barbastro, pretože cez ňu prebiehala línia bojov medzi pravicou a ľavicou. Navyše tu pôsobila neslávna skupina 1500 milicionárov z Barcelony. V diecéze zbúrali 8 kostolov a zničili 1735 oltárov, historické umelecké diela neoceniteľnej hodnoty. Vyvraždili 82 % duchovenstva vrátane miestneho biskupa a rehoľníkov (klaretánov, piaristov, benediktínov ...) i stovky laikov (medzi nimi asi 20 členov spoločenstva Eucharistických štvrtkov).

Podobné prenasledovanie sa uskutočnilo aj v diecéze Lérida, kde zavraždili 270 kňazov (z celkového počtu 410) na čele s biskupom. Vo Valencii mučenícku smrť podstúpilo 372 členov Katolíckej akcie a 327 kňazov.

Dňa 25. júla 1936 Zefirín Jiménez-Malla uvidel, ako milicionári na ceste bijú mladého kňaza, a začal ho brániť. Vojaci ho podrobili osobnej prehliadke a keď u neho našli ruženec, zbili ho a odviedli do väznice zriadenej v kláštore klarisiek v Barbastre. Svedkovia o ňom vypovedali, že sa vo väzení správal pokojne a väčšinou bol pohrúžený do modlitby. Jeho neter Pepita ho denne navštevovala a všemožne sa usilovala pomôcť mu. Získala si priazeň jedného z anarchistov, ktorý bol ochotný starého Róma prepustiť, ale iba pod podmienkou, že sa nebude verejne modliť, vyznávať vieru a odloží ruženec. Zefirín mu za takúto „veľkodušnosť“ iba poďakoval.

Po pätnástich dňoch väzenia, v noci z 8. na 9. augusta 1936, Zefirína spolu s ďalšími väzňami, medzi ktorými bol aj biskup Florentino Asensio Barroso,odviezli na nákladnom aute na miestny cintorín. Tam ich všetkých bezcitne zastrelili a hodili do spoločného hrobu. Posledným výkrikom Zefirína boli slová, ktoré predtým opakoval celou cestou: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Bol najstarším z umučených laikov. Jeho telesné pozostatky sa, žiaľ, nenašli.

Roku 1993 sa začal diecézny informačný proces blahorečenia. Pápež Ján Pavol II. beatifikoval Zefirína Jiméneza-Mallu 4. mája 1997 v Ríme na námestí sv. Petra spolu s inými španielskymi mučeníkmi a jeho sviatok ustanovil na 4. mája.

 

Patrón Rómov, pamiatky

Rómske komunity v Španielsku, Taliansku, a  v  iných štátoch Európy si uctievajú blahoslaveného Zefirína ako svojho patróna a ochrancu. Vedia oceniť, čo to znamená, ak Róm čestne pracuje, zabezpečuje rodinu, dokáže nesebecky pomáhať susedom, a pritom nezabúda na Pána Boha. Zakladajú preto spoločenstvá, ktoré podporujú a evanjelizujú svojich súkmeňovcov a na jeho počesť stavajú kaplnky či kostolíky.

Pamiatky: Miesta pripomínajúce život blahoslaveného Róma sa nachádzajú v Barbastre. Je to múzeum klaretánskych mučeníkov, v ktorom časť priestoru vyhradili pamiatke Zefirína Jiméneza-Mallu. Umiestnili tam jeho fotografiu a drobné predmety osobnej potreby. Pamätná izba so spomienkovými predmetmi sa nachádza aj v San Esteban de Litera, v sídle rodiny profesora Nicolasa Santosa de Otto Escuderu, kde blahoslavený strávil posledných šesť rokov života.

Na múre farského kostola sv. Františka Assiského je pamätná kamenná tabuľa so sedemdesiatimi menami popravených občanov – Zefirínovo meno je medzi nimi. Spomienka na neho sa tiež nachádza v kláštore kapucínok, ktorý bol roku 1936 väzením pre 350 väzňov a Zefirín v ňom prežíval ťažké dni pred popravou.

Katedrála v Barbastre je miestom, ktoré Zefirín často navštevoval. V múzeu tejto katedrály uchovávajú poškodené torzá katedrálnych sôch ako svedectvo vandalizmu milicionárov. V katedrálnej kaplnke sv. Karola Boromejského umiestnili ostatky miestneho biskupa Florentina Asensia Barrosa a ostatky ďalších popravených mučeníkov-kňazov a seminaristov.

Aj na cintoríne v Barbastre je pomníkom označený spoločný hrob mučeníkov, v ktorom by malo byť aj telo blahoslaveného Zefirína. Pri exhumácii roku 1939 však už nevedeli identifikovať jeho pozostatky. Zefirínovu fotografiu umiestnili príbuzní na náhrobný kameň jeho manželky Terezy.

Spomienka na blahoslaveného Zefirína žije aj na Slovensku

V Košiciach-Šaci založili Konferenciu blahoslaveného Zefirína Jiméneza-Mallu. Jej členmi sú Rómovia a pracujú pre dobro svojich súkmeňovcov. Jeden z nich, Rudolf Mata, mal tú česť, že sa ako zástupca konferencie zúčastnil na blahorečení ich patróna v Ríme.

V Bardejove, v mestskej časti Poštárka, kde žije prevažne rómske obyvateľstvo, si postavili moderný kostolík zasvätený blahoslavenému Zefirínovi. Pastorácii obyvateľov štvrte sa venujú saleziáni.

O autorovi knihy Blahoslavený Róm

Don Mário Riboldi, autor životopisu Blahoslavený Róm (Miláno, 1993), sa vyše dvadsať rokov obetavo venoval evanjelizácii Rómov. Keď mu kardinál Carlo Maria Martini, milánsky arcibiskup, vyjadril vďaku za jeho knihu, vyhlásil: „Zefirína nezavraždili preto, že bol Róm, ale preto, že bol odvážny katolík. Jeho život hovorí nielen o jeho duchovnej ceste a o  veľkej láske k Pánovi a chudobným, ale aj o jeho veľkej nádeji na večný život. Tá ho posilňovala a uschopnila ho pokojne prijať násilnú smrť za vieru.“

So súhlasom svojho vtedajšieho biskupa Giovanniho Baptistu Montiniho (budúceho pápeža Pavla VI.) salezián Mário Riboldi opustil farnosť, kúpil si motorku a stan, aby mohol nasledovať kočovných Rómov na periférie veľkomiest, na diaľnice, parkoviská, pod mosty a pod. Neskôr vymenil stan za maringotku, ktorá sa stala kaplnkou, školou a bytom pre neho i pre náhodných návštevníkov. Poznával ich zvyky, spôsob života a učil sa ich jazyk. Don Mário ovláda až deväť rómskych dialektov. Rómovia ho napokon medzi seba prijali, a považujú ho za svojho solidárneho priateľa.

Páter Peter Bešenyei , SDB, ktorý preložil knihu do slovenčiny, mal možnosť mesiac pracovať s donom Máriom Riboldim a pozorovať ho. Hoci mal taliansky autor v tom čase 66 rokov, bol plný energie a pracoval na stanovištiach Rómov v oblasti Udine – Miláno – Neapol.

V úvodnom slove k slovenskému prekladu knihy Mons. Bernard Bober vyjadril prianie, „aby životné svedectvo Zefirína bolo podnetom pre sociálne a náboženské pozdvihnutie všetkých Rómov ... a povzbudením pre tých, ktorí pracujú na ich evanjelizácii i zaradení do spoločnosti ...“

 

Modlitba, ktorú Zefiríno učil svoju malú neter

S Bohom si líham, Troch anjelov mám pri nohách,

s Bohom vstávam, troch pri hlave,

s Najsvätejšou Pannou troch pri boku,

i s Duchom Svätým. Najsvätejšiu Pannu pri druhom boku. ...

Matka moja, Panna Mária,

neodvracaj odo mňa svoj zrak,

sprevádzaj ma, a nedopusť,

mojej duši zahynúť. ...

 

Modlitba za svätorečenie Zefirína

Otče, ty si svetlom

a silou Ducha Svätého obdaroval

Zefirína milosťou viesť skutočný kresťanský život

až po hrdinskú mučenícku smrť

podľa príkladu Ježiša Krista.

Prosíme, aby náš blahoslavený bol čím skôr

prijatý medzi tvojich svätých.

Nech nám jeho príklad a orodovanie pomáha

byť pravými kresťanmi

na krížovej ceste života

v radostnej nádeji,

že ťa budeme vo večnosti oslavovať. Amen.

 

Literatúra: 1. Kol. autorov: Les martyrs de la Familiie Vincentienne au XX-éme siécle. In: Vincentiana, roč. 43, č. 1, 1999, s. 72. – 2. Riboldi, M.: Blahoslavený Róm – Zeffirino Jiménez-Malla. Vyd. La Voce, Miláno 1993, 180 s.

 

 (Z knihy Leopoldína Scheidová, Norbert Scheida: V službách evanjeliovej lásky, 2004)

 

Sv. Vincent de Paul - patrón SVdP Bl. Frederik Ozanam - zakladateľ SVdP Slovenské logo SVdP Medzinárodné logo SVdP Slovenská republika